Rok 1968. Pohyb v nehybnosti.

(A čo tomu predchádzalo).

„Pomni, ó Slovensko, že i mne svätým je onen večný zákon, dľa ktorého lós každého národa závisí v prvom  rade od neho samého,“ písali v súvislosti s príchodom nového, 20. storočia, na začiatku roku 1901 slovenské Katolícke noviny. Ako sa ukázalo, nie úplne mali pravdu.Európa totiž v onom 20. storočí vyprodukovala dva režimy, ktoré akoby išli proti európskym dejinám. Jedným bol fašizmus a druhým komunizmus. Slovensko postihli obidva. Nie však jeho vlastným výberom, oným svojim slovenským lósom, ale z geopolitickej vôle veľmocí. Pozrime sa na druhú európsku výchylku – komunizmus. Do strednej a východnej Európy bol implantovaný ako dôsledok 2. svetovej vojny, kde v porážke nacistického Nemecka zohral rozhodujúcu úlohu Sovietsky zväz. Dôsledkom jeho výhry bola aj nová deľba sfér vplyvu medzi Západom a Východom. Dohodli sa na tom veľmoci na konferenciách v Jalte a Postupime. Geopolitická čiara vplyvu ZSSR bola v podstate daná územiami, ktoré boli v Európe oslobodené sovietskou Červenou armádou. Otázkou už len zostávalo, kedy sa režim sovietskeho typu nastolí v tej ktorej krajine. Niekde boli umožnené aj čiastočne slobodné voľby, ako napríklad v Československu v roku 1946. Víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku však bolo len epizódou, ktorá nastoleniu komunizmu v krajine nemohla zabrániť. O to viac, že v Čechách jednoznačne v tých voľbách vyhrali komunisti. A tak Víťazný 25. február 1948bol logickým dôsledkom vývoja, ktorý sa začal už podpísaním Dohody o priateľstve a spolupráci medzi ZSSR a Československom v decembri 1943 Stalinom a Benešom.

Po februári 1948 však nejaký československý model socializmu neprichádzal do úvahy. Cez Informbyro, čo bola inak hlásna trúba predstáv sovietskeho tyranského vládcu Stalina o tom, ako sa má budovať socialistická spoločnosť v každej spriatelenej európskej ľudovodemokratickej krajine, sa aj v Československu implantoval model, ktorý sa správne historicky nazvalstalinizmom. V tomto modeli nebolo miesto pre nič, čo bolo vybudované doposiaľ. Išlo akoby o súmrak Bohov. Nešlo o pokračovanie v ceste vývoja spoločnosti dosiahnutej do roku 1948, ale o demoláciu všetkého, čo tu už bolo predtým vybudované. V komunistickej spoločnosti po roku 1948, samozrejme, nebolo miesto pre inú politickú stranu ako bola KSČ. Politický pluralizmus padol. Zlikvidovalo sa akékoľvek súkromné vlastníctvo. Nielen veľkých fabrík, ale aj živnostníkov. Poľnohospodárstvo sa násilne kolektivizovalo. Kultúra bola zglajchšaltovaná len v prípustných medziach socialistického realizmu. Ľudské práva prestali existovať. Pre stalinizmus boli príznačné, a to nielen ako nejaké vybočenie, ale ako jeho imanentná súčasť teror, šibenice a tábory nútených prác. Najprv sa likvidovali predstavitelia opozície, potom rôzni súkromní vlastníci, v Akcii B živnostníci. Tí roľníci, ktorí sa dobrovoľne nepridali ku kolektivizácii boli označení za kulakov, a pokiaľ neskončili v krimináli, boli spolu s rodinami perzekvovaní. Už začiatkom 50. rokov 20. storočia sa celá československá spoločnosť nachádzala v ovzduší strachu, nedôvery, udavačstva a permanentného boja s triednym nepriateľom. Nakoniec tento stalinistický moloch začal požierať aj svoje deti  komunistickej moci. Na šibenici podľa vykonštruovaného procesu skončil generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský a spolu s ním ďalší poprední komunisti trockisticko-sionistického sprisahaneckého centra. Ale nešlo len o komunistických prominentov. Na šibeniciach, v žalároch a v táboroch nútených prác skončili stovky a desiatky tisíc ďalších nevinných ľudí. Vtedajší komunistický stalinistický režim sa na míle vzďaľoval od pozitívnych hesiel, ktoré hlásal svojou dobovou propagandou. Slovákov tento režim zasiahol v dvojitom tlaku, pretože im neposkytol ani hlásanú rovnoprávnosť s Čechmi.Slováci boli v roku 1948 vo vývoji už niekde úplne inde ako v roku 1918. Sebavedomie slovenského národa vzrástlo, a to nielen v dôsledku okolností, za akých Slovensko obstálo cez 2. svetovú vojnu, ale najmä s ohľadom na SNP, ktoré sa stalo zdrojom hrdosti Slovákov. Aj odkaz SNP sa však v časoch stalinizmu v 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia ničil. Všetko sa prikrylo pod háv boja proti buržoáznemu nacionalizmu. Strojcov SNP za neľudských podmienok uvrhli do žalárov, kde celé roky čakali na vykonštruované procesy. Novomeský, Husák a iní unikli povrazu len o chĺpok. Celé SNP sa síce navonok uctievalo, ale z jeho strojcov, veliteľov, vojakov a partizánov urobili nepriateľov ľudu, zradcov, kolaborantov s fašistami, buržoáznych nacionalistov, takže SNP mohlo byť odpísané ako zdroj slovenského sebavedomia, hrdosti a vkladu z protifašistického odboja do obnovenej Československej republiky. Slovensko sa v 50. rokoch 20. storočia industrializovalo. Ale aj tento historicky toľko očakávaný projekt sa dial formouplánovitého chaosu. Slovenské podniky sa budovali náhodne, bez ohľadu na miestne zdroje, vzájomne neprepojené. Neutvárali sa ucelené priemyselné celky, tak, ako to bolo napr. vo Fínsku, Taliansku alebo vo Flámsku po 2. svetovej vojne, kde taktiež prebiehala industrializácia. To spôsobovalo veľkú labilitu slovenských podnikov a Slovensko stále zaostávalo v priemyselnom rozvoji. Napriek výstavbe, rozvoju poľnohospodárstva, rastu produktivity práce, výstavbe škôl, nemocníc, divadiel, ciest, celá československá spoločnosť sa v období stalinizmu ocitla v stave duchovnej, spoločenskej a civilizačnejnehybnosti. Ukázalo sa, že diktatúra proletariátu s monopolným postavením KSČ a s direktívnym plánovitým hospodárstvom je pre československú spoločnosť nevhodný model existencie.

     Začiatkom 60. rokov minulého storočia vtedajšie vedenie KSČ na odpútanie riešenia všetkých neprávostí spáchaných na občanoch v jeho 50. rokoch, vytýčilo smelé plány na budovanie socialistickej spoločnosti, ktorá mala v krátkej dobe, do roku 1970, najneskôr však do roku 1980 prerásť do spoločnosti komunistickej. Všetky tieto ciele stalinistovvšak padli. V roku 1960 nastúpená 3. päťročnica skončila katastrofou. V roku 1961 v Československu ako v jedinej európskej krajine po 2. svetovej vojne klesol hrubý domáci produkt a do roku 1965 stúpol namiesto o plánovaných 40% len o 1%. To bol krach. Stalinizmus a stalinisti tu stáli zrazu nahí. Na Slovensku však začiatkom 60. rokov padli oporystalinizmu, a to komunistiBacílek a David. V roku 1963 sa stal 1. tajomníkom ÚV KSS Alexander Dubček. Československá spoločnosť sa pomaly dostala do pozitívneho pohybu. Slovenskí historici začali očisťovať SNP. Z väzníc boli prepustení nespravodlivo odsúdení, a to vrátane Dr. Gustáva Husáka. Na Slovensku novinári združení najmä v redakciách Kultúrneho života a Smenyzačali prinášať pravdivé reportáže o stave slovenskej spoločnosti a o jej problémoch. Do pohybu sa dostala aj kultúrna obec. Uvoľnilo sa zovretie prísnej cenzúry. Je príznačné, že práve v 60. rokoch 20. storočia vznikli také kultúrne projekty, ktoré väčšinou pretrvali až dodnes. Napríklad Bratislavské hudobné slávnosti, Bienále ilustrácií Bratislava, dnes už neexistujúca, ale v čase vzniku prestížna Bratislavská lýra. Aktivizovali sa spisovatelia, výtvarníci, fotografi, vznikla nová česko-slovenská filmová vlna. Vedci mali umožnené cestovať do zahraničia na rôzne sympóziá a kolokviá, mohli publikovať aj v zahraničných časopisoch. V roku 1965 sa spustila ekonomická reforma, ktorej hlavným tvorcom bol Ota Šik, a ktorá vnášala do česko-slovenskej ekonomiky prvky trhového mechanizmu. Posledná inštitúcia, ktorá v tom čase navonok javila známkystalinistickejnehybnosti bola rozhodujúca politická sila – KSČ. Práve v nej od roku 1966, teda od jej XIII. zjazdu prebiehal vnútorný tvrdý zápas medzi reformistami, ktorí sa usilovali zmeniť spoločnosť a stalinistami, ktorí sa zmenám bránili.

     Tento zápas sa na rozhraní rokov 1967 a 1968 naklonil v prospech reformistov, keď v januári 1968 Alexander Dubček nahradil na poste prvého muža v komunistickej strane Antonína Novotného, a stal sa 1. tajomníkom ÚV KSČ. Začalo sa obdobie Pražskej jari, začal sa pokus o vybudovanie socializmu s ľudskou tvárou.Česko-slovenská spoločnosť sa dostala do aktívneho pohybu. Nie je možné na tomto mieste napísať, čo všetko pozitívne sa v roku 1968 vykonalo a plánovalo vykonať. V Československu nastal pohyb v nehybnosti socialistickej spoločnosti sovietskeho typu. Uvoľnilo sa cestovanie. Bola dočasne a v máji 1968 úplne zrušená cenzúra. Z väzení boli prepustení poslední nespravodlivo odsúdení občania. Pripravovala sa rehabilitácia všetkých nespravodlivo odsúdených ľudí od roku 1948. Na Slovensku sa obnovila činnosť grécko-katolíckej cirkvi násilne zrušenej po roku 1948. Slovenskí politici a ekonómovia vzniesli požiadavku federalizácie Československa, v ktorom Slovensko bolo dlhý čas po roku 1948 akoby neznámou krajinou.Začal sa pripravovať mimoriadny zjazd česko-slovenských komunistov, ktorí sa mal vysporiadať s neblahým dedičstvom obdobia stalinizmu u nás. Československo začalo naberať dych. Bolo nanajvýš zrejmé, že sa chce zbaviť všetkého zla, ktoré bolo na jej občanoch napáchané. KSČ na uskutočnenie programudemokratizácie spoločnosti prijala v apríli 1968 Akčný program, ktorý zahŕňal poľudštenie socialistického zriadenia, ale aj hospodárske a sociálne reformy. Predovšetkým však deklaroval ochranu základných ľudských práv. Bol verejným prísľubom vrcholných predstaviteľov KSČ česko-slovenskej spoločnosti, že KSČ urobí rozsiahle zmeny spoločenského zriadenia.

     Sovietske vedenie na čele s LeonidomBrežnevom však vyhodnotilo pokus o poľudštenie a zmenu socialistického zriadenia v Československu v roku 1968 ako ohrozenie svojho modelu stalinistického socialistického zriadenia. Rovnaký pohľad na udalosti roku 1968 mali aj vtedajší predstavitelia komunistických strán v ostatných európskych socialistických krajinách s výnimkou Rumunska. Najmä WalterUlbrich z NDR a WładyslavGomułka z Poľska sa obávali vplyvu úspešnej zmeny v Československu na ich krajiny. Preto od počiatku podnecovali sovietske vedenie k vojenskej intervencii proti ČSSR. Sovietske vedenie však váhalo. Nebolo si isté reakciou USA, a taktiež sa snažilo sériou nátlakových akcii zmeniť kurz česko-slovenského vedenia bez takého rázneho zásahu, akým bola vojenská intervencia. Akčný program KSČ z apríla 1968 ale sovietske vedenie jednoznačne vyhodnotilo ako pravicovú platformu. A to bol koniec pre pokus o česko-slovenskú reformu socializmu. Od tohto momentu sa sovietske vedenie aj so svojimi komunistickými spojencami vo východnej Európe pripravovalo na vojenský zásah proti Československu. Pod zámienkou údajnej kontrarevolúcie v ČSSR. Nášmu pohybu v nehybnosti zvanom tiež Pražská jar začal zvoniť umieračik. Československí reformní komunisti nemohli a ani nechceli pristúpiť na nátlak Moskvy, aby od vytýčených reforiem upustili. To si vzhľadom na spoločenskú situáciu ani nemohli dovoliť. Samozrejme, pokiaľ by nechceli vyhlásiť výnimočný stav. A to nikomu ani nenapadlo. Tento scenár si mal vyskúšať WojciechJaruzelski o 13 rokov neskôr v Poľsku pri likvidácii odborového hnutia Solidarita. 

     A tak je tu len smutný dátum. 21. august 1968. Okupácia Československa. ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko násilne, porušiac všetky medzinárodné dohovory o suverenite zvrchovanosti a nedotknuteľnosti štátov so svojimi armádami vtrhli na územie Československa. Postup sovietskych veliteľov bol škandalózny a poukázal, ako sa sovietski komunisti dívajú na svoje satelity. Časť vedenia ÚV KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom bolo doslova unesené do ZSSR ako nejakí otroci. Ďalšia časť odcestovala za nimi neskôr. Po náročných rokovaniach, v ktorých LeonidBrežnev so svojimi jastrabmi vyvinuli na česko-slovenskú delegáciu brutálny psychický nátlak, boli podpísané Moskovské protokoly. To bol začiatok konca Pražskej jari a pokusu o vybudovanie socializmu s ľudskou tvárou. Všetko to následne spečatila normalizácia.Na ďalších vyše 20 rokov bola opäť v Československu obnovená nehybnosť.S fatálnymi následkami na celú spoločnosť. Ale aj na ZSSR a komunizmus. Ukázalo sa, že komunizmus ako jeden z dvoch režimov 20. storočia idúci proti európskym dejinám sa nedá reformovať.

     A tak si na záver môžeme doplniť citát z Katolíckych novín zo začiatku 20. storočia, ktorý sa, myslím, v plnosti naplnil: „Pomni, ó Slovensko, že i mne svätým je onen večný zákon, dľa ktorého lós každého národa závisí v prvom rade od neho samého. Nebolo by teda rozumné odkrývať tajomstvá budúcnosti., no uisťujem národy o tom, čo i samy tušia, že ja totiž budem storočím tuhých bojov, krutých zápasov pravdy s bludom, svetla s tmou, tyranie so slobodou. Ako storočie bojov zo srdca nenávidím a zatracujem malomyseľnosť a nádej i dôveru považujem za tvoju prvoradú povinnosť“

                                                                                                             ____________________

                                                                                                             JUDr. Pavol Boroň

                                                                                                             predseda Miestneho

                                                                                                             odboru Matice slovenskej

Zas sme tu. Pripravení na spoločnú métu,

čo pamäť tvorenú dejinami, pred oči všetkým stavia                   

aj tisíc rokov po stvorení. (Marián Žiar,1990)

 ODKAZY  SLOVÁKOM

 pri 155. výročí vzniku Matice slovenskej

           Vznik samostatnej, zvrchovanej a nezávislej Slovenskej republiky sme na prahu roka  1993 privítali s úctou, hrdosťou, dôstojnosťou a kultúrnosťou, vychádzajúcich z našich sŕdc.

 Možno v tom bola určitá symbolika, ktorá sa začala slovami: „Bije zvon slobody, čujte ho národy, kto ho neočuje, obanuje. I my čujme, bratia, zlatej zvon slobody, kým nezapečatia nám  ho zas národy“ a aj preto sme museli, napriek odkazu Alexandra Matušku, „o pekelnej triáde“ prejsť po dnešné dni obdobiami prajnosti i obdobiami nepriazne mocných. Tieto skutočnosti sme predpokladali a preto sme pri zrode zvrchovanej republiky dôrazne pripomenuli SLOVÁ z rezolúcie prijatej pred 85 rokmi na zhromaždení v Nitre 13. augusta 1933: „Chceme byť národom suverénnym. Keď toto žiadame, nadväzujeme len na svoju 1100 ročnú národnú minulosť, na svoje  slovenské národné tradície, založené na svetlej pamiatke kniežaťa Pribinu, prvého v dejinách spomínaného Slováka. Klaňajúc sa pamiatke Pribinovej, pokladáme za potrebné verejne poukázať, že národ slovenský nikdy nikoho nepoveril, nikomu nedal  splnomocnenie na to, aby sa zrieknuť mohol národnej samobytnosti, národnej suverenity, vyjadrenej v samourčovacom práve, uznanom celým vzdelaným svetom. My všetci, zo všetkých končín Slovenska tu zídení, koríme sa pred štátnickou múdrosťou nášho prvého vladára slovenského, prejavenou tým, že pochopil a prijal vznešenosť kultúry kresťanskej a národu nášmu nadobudol také hodnoty, akej v tom čase mnohé národy ešte nemali. Pod starobylými múrmi hradu nitrianskeho slávnostne sľubujeme, že verní ostaneme kresťanskému odkazu kniežaťa Pribinu a že pevne vytrváme pri národnej tradícií opretej o pamiatku Pribinovu. Boli sme samobytným, samostatným národom, ktorý sám chce spravovať svoje veci a sám chce riadiť osud svoj a takým chceme i ostať.“

           Týmito slovami pripomínam zmysel a význam  aj vzniku národnej ustanovizne Slovákov, ale najmä jej pôsobenie „na roli národa dedičnej“. Matica slovenská sa nikdy nedívala na to, čo sa deje so slovenským národom so založenými rukami, ale od svojho vzniku veľmi dôrazne žiadala všetky práva na život národa, na ochranu a úctu k materinskému jazyku, na duchovný a kultúrny i materiálny rozvoj národa a v neposlednom rade to bolo právo na sebaurčenie a nezávislosť. Aj preto bola Matica slovenská pri každom vzopätí národných síl vo veciach  slobody a práva tam, kde bolo treba. Spoločne so slovenským národom prežívala svoje dni vzkriesenia, oživotvorenia i obnovenia a vždy stála na svojej pozícii, napriek prenasledovaniu a znevažovaniu, pevne. Opierala sa pri tom o nadčasové prorocké odkazy velikánov národa a viedla k tomu ďalšie generácie národa a predovšetkým mládež.

           Čas v živote  človeka však nestojí na jednom mieste a preto jedným z prvoradých cieľov v každom čase bolo postarať sa o budúcnosť, aj keď život prinášal rôzne zlomové okamihy. K tomuto cieľu smerovala matičná práca aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Stali sa aj nie celkom dobré veci vo vnútri  národnej ustanovizne a mládež sa začala pod vplyvom tých, ktorí  samostatnú Slovenskú republiku nechceli, celkom nenápadne a potom už aj verejne meniť. Národné  ich  prestalo zaujímať, viac sa orientovali na získavanie hmotných statkov, začali  odchádzať do zahraničia a vzťah k vlastnej štátnosti  išiel bokom. Pre ďalší čas života  nás Slovákov vo vzťahu k našim dejinám, ale  predovšetkým vo vzťahu k našej budúcnosti,  je to  veľmi vážna vec a preto sa obraciam verejne na každého, kto vo vlasti predkov pod Tatrami žije, ale aj na tých, ktorí sa vo svete hlásia k slovenskému národu: „vráťme sa na cestu vlastnú, na cestu vytýčenú predkami a začnime byť opäť sami sebou.“ Nikto to za nás neurobí, len my sami. Postarajme sa o seba a učme tejto zodpovednosti, vychádzajúc z povesti o troch grošoch,  mladších a pripomínajme túto zodpovednosť aj starším, lebo „nikto učený z neba nespadol“.

            Zamyslime sa všetci nad slovami M. R. Štefánika, vypovedanými na mierovej konferencii v Paríži správcovi Matice slovenskej Dr. Jozefovi Škultétymu: „Nebyť vás starých a vašej činnosti, z nás by nebolo bývalo nič“. Životné skúsenosti sa nedajú  ničím nahradiť a preto sa naučme verejne sa pokloniť slovenskej minulosti i tej nedávnej a všetkému, čo by nám Slovákom malo byť v živote drahé.  A tými najdrahšími sú  naše rodiská a rodiny a najmä naša vlasť. Nezabúdajme, že láska k svojeti je viac ako  život s pozlátkou v cudzom paláci. Buďme  charakternými a hrdými na to naše, lebo z histórie národov máme jasné príklady, že všetci veľkí vyrástli z malých. Nemôžme preto mlčať nikdy, najmä nie vtedy, keď sa menia časy vo svete i u nás doma. Nemôže nám byť jedno,  čo sa v prítomnosti deje vo veciach národa a vlasti, vo veciach práva a povinnosti, vo veciach pravdy a slobody. Nikdy sme my Slováci nemali „na ružiach ustlané“, ale  predkovia naši sa nebáli, neboli ohnutí v chrbtoch raz na jednu a raz na druhú stranu, ale boli pevne presvedčení o tom, že žiadny „barbarský čin a žiadne násilie“ ich  nezlomí a nezvedie z cesty, naplnenej čistým a pevným charakterom. My sme prežili aj tie najkrutejšie údery a dožili sme sa, opakujem, nielen vzkriesenia, oživotvorenia a obnovenia, ale  dožili sme sa svojho cieľa v dejinách národa  i našej národnej ustanovizne, ktorej vznik pred  155 rokmi na prvom valnom zhromaždení privítal doživotný podpredseda MS Janko Francisci-Rimavský slovami: „Toto je  naša zlatá bulla. To je náš priepustný list, snímajúci z nás  bremeno a väzby nevôle, dávajúci nám prvý pôžitok slobody. To je  náš občiansky diplom, vyhlasujúci nás dosavádnych cudzincov vo vlastnej otčine za občanov tejto otčiny. To je zmluva našej národnej jednoty, pod ktorej ochranou a vplyvom národ  slovenský zjednotí, vyvinie a rozmnoží  svoje duchovné a hmotné dosavád roztratené, alebo v zabudnutej nečinnosti hynúce sily. K tomu nech  mu Boh  jako dosavád milostivo pomáhať ráči“. K týmto  jeho nadčasovým myšlienkam pridal pre každého človeka, majúceho v úcte  právo národa na slobodný život, svoj odkaz aj prvý predseda Matice slovenskej Dr. Štefan Moyses slovami: „Ktokoľvek s národom slovenským poctivo zmýšľa, tomu na udržaní, upevnení a rozkvete Matice slovenskej záležať musí.“  

         Aby sme sa stali novými ľuďmi v tomto  novom tisícročí, musíme sa zbaviť vlastností  podmieňovaných tým, aký osoh z toho čo sme dosiahli, budem mať ja, čím chcem byť a kam sa dostať. Hoci všetci vieme, že nie sme ideálni, mali by sme sa každý svojím dielom pričiniť o naše spoločné žitie a nebyť len preberateľmi toho, čo vytvoria iní. Matica slovenská od svojho vzniku bola a podnes je fenoménom slovenského národa a symbolom jeho existencie i svedkom všetkých jeho zápasov za svoju národnú a štátnu zvrchovanosť, k čomu sa v roku 1970 vyjadril aj vtedajší predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč: „Históriu našu sme si nepísali sami. Písali ju na náš účet iní, ale daň sĺz a krvi, ktorú sme zaplatili my viac ako iní, je výsledkom, že  tu my Slováci žijeme ako národ a preto nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá, to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.“ Pripomeňme si vzácne jubileum, zamyslime sa a vytvárajme si svoj osud v prítomnosti pre budúcnosť sami.

                                                                                                     Igor K o v a č o v i č

PRIPOMÍNAME SI

NAŠA ÚCTA EVE  KRISTÍNOVEJ

            Výnimočná recitátorka, spoluzakladateľka slovenského recitačného umenia, herečka, mimoriadna osobnosť slovenskej kultúry, nositeľka Radu Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja slovenského divadelného umenia a kultúry sa narodila 5. augusta 1928 v Trenčíne, v rodine, ktorá prežila všetky útrapy novodobej slovenskej histórie. Otec Jozef Martin Krstín bojoval v Štefánikových légiách a stal sa brigádnym generálom. Za prvej SR ho Nemci odsúdili na smrť, ale slovenský súd rozsudok zmenil na doživotie. Po vojne ho zas drvili komunisti a v rokoch 1948 - 1954 za svoje zásadové postoje bol zatvorený a rehabilitovaný až v roku 1969. Výchova v rodine sa prejavila u Evy Kristínovej v jej 16 rokoch, kedy pôsobila počas povstania ako partizánska spojka, bola na zozname hľadaných osôb a za jej dolapenie bola vypísaná odmena 50 tisíc korún.

             Životná púť v nej vyformovala osobnosť, ktorá dokázala vo svojom milovanom poslaní svojim hereckým postavám vdýchnuť presvedčivosť a ľudský rozmer. Absolvovala herecké štúdium na bratislavskom konzervatóriu, stala sa najskôr členkou Štúdia SND a od roku 1949 bola plných 50 rokov členkou činohry SND. Vytvorila 79 činoherných postáv, 60 postáv v inscenáciách STV a 7 v slovenských filmoch. Bola výnimočná v postavách slovenských žien (Eva v Bačovej žene, Zuza v Ženskom zákone, Zuzka v Statkoch zmätkoch, Ráchel v Krvavých sonetoch), ale aj v postavách kráľovského typu (Lady MacBeth , Gertrúda v Hamletovi, Matka Guráž v Brechtovi). Eva Kristínová miluje poéziu, rozumie jej, cíti ju, hrá sa s ňou a dokáže sa ňou dotýkať ľudskej duše a zvestovať cez umelecké majstrovstvo ľuďom odkaz takých umelcov ako bol P.O. Hviezdoslav, A. Sládkovič, M. Rúzus, R. Dilong, A. Žarnov a svojej životnej básnickej lásky M. Rúfus. Nikdy sa netajila svojím vlastenectvom a preto bola pre mnohých tŕňom v oku. Ľudia typu Kristínovcov boli totiž pre každý režim nepohodlní, lebo v srdci mali hlboko zaštepené zásady a lásku k rodnej zemi. Za najväčší zážitok svojho života Eva Kristínová považuje celonárodnú púť na Bradle v roku 1968, kde pred mnohotisícovým davom recitovala Krčméryho verše o Štefánikovi, ktoré umocňovali neopakovateľné okamihy tej chvíle: „Na Bradle štyri vzrástli obelisky. A medzi ne vsadený meteor, rozžeravený dušou pokolení, nám svietiť bude. A keď víchre zhudú, u neho bratia vernosť prisahať si budú. A z jeho žiare naberú síl, by rod náš žil, by rod náš  večne žil.“

             Od svojej mladosti si vo svojom vnútri vysoko vážila poslanie národnej ustanovizne Matice slovenskej. V Pamätnom roku 1968 bola členkou  umeleckej skupiny Integrácia, ktorá na vysokej umeleckej úrovni uvádzala svoje programy po celom Slovensku. Po obnovení členskej základne MS v roku 1990 sa stala členkou výboru Matice slovenskej, neskoršie členkou predsedníctva a prvou podpredsedníčkou výboru MS a dlhé roky vykonávala predsedníčku MO MS Bratislava I. Bola pri prvom vyhlásení MS Slovákom nech žijú kdekoľvek na Zemi, i pri vyhlásení Slova na uváženie slovenskému národu, pri všetkých celonárodných zhromaždeniach MS v Bratislave, Uhrovci, Martine, pri stoloch národnej dohody na pôde MS, na stretnutiach Slovákov z južného Slovenska v Šuranoch, pri tvorbe Zákona o MS i pri tvorbe Jazykového zákona, pri tvorbe Národného programu Matice slovenskej, pri založení Umeleckého odboru MS a svojím slovom uvádzala mnohé programy Augustových matičných slávností, Národných slávností na Devíne, Matičných svetových festivalov slovenskej mládeže, udeľovania cien Matice slovenskej, na valných zhromaždeniach a mnohých matičných stretnutiach na Slovensku, kde po roky chodievala spolu s klaviristkou pani Klárou Havlíkovou prezentovať výnimočné diela slovenských básnikov i slovenských skladateľov a boli aj častými hosťami matičných podujatí v Banskej Bystrici.

             V mojej pamäti pani Eva Kristínová, ktorej skladám veľkú poklonu a poďakovanie pri jej výnimočnom životnom jubileu, je navždy uložená ako nádherná mladá žena na scéne detvianskeho amfiteátra 5. júla 1970, kedy recitovala v programe „Podpoliansky rod  - Od Janíčka po Jána“ a básňou Martina Rázusa Horské pramene vstúpila do srdca mnohotisícového publika. Slová, „My musíme byť čistí – čistí bez podlých vášní – čiernej nenávisti, bo beda rodom, kde sa kal ten vmyje a beda rodu tomu, prebeda, ak sviežu krv mu jedom podjedá túh malichernosť a hriech ambície. My musíme byť čistí!“, hovorila tak nádherne slovensky a tak presvedčivo, že ľudia sediaci v amfiteátri veľmi presne vedeli, prečo ich vtedy a v tom čase hovorí. Tá atmosféra bola nezabudnuteľná. Svoju milovanú prácu v divadle opustila po stiahnutí inscenácie Milana Ferka Pravda Svätoplukova so zámerom vymazať kráľa Svätopluka nielen z divadelných dosiek, ale aj z mysli národa. Eva Kristínová však napriek všetkému, čo sa odohráva v našej prítomnosti, verí, že ľudí raz prestane baviť povrchnosť súčasnej doby a naše národné pramene napomôžu, aby si každý Slovák vo svojom žití vystavil vlastné Bradlo, a aby nad ním pre každého človeka vždy  svietili jasné hviezdy lásky k rodnej zemi – slovenskej otčine. 

         V čase významného životné jubilea výnimočnej ženy, po celý jej život pravovernej slovenskej vlastenky Evky K r i s t í n o v e j ,  jej banskobystrickí matičiari z hĺbky svojich sŕdc ďakujú za mnohé nádherné ľudské stretnutia a prajú jej ešte pekné a slnkom presvietené chvíle v každom ďalšom dni žitia.

PRE POTEŠENIE      

AGNUS DEI   (August  1968)                                                                                                                                              

Vojtech Mihálik                

 Keby som sa mal hanbiť za seba,                                                                                                                                             

 to by tak nebolelo,                                                                                                                                                                       

ale čo zvlášť ma hanbou napĺňa,                                                                                                                                           

 je popľuvané dielo.                                                                                                                                                                  

Moju vlasť ako ovcu obetnú                                                                                                                                                     

 zrazili na kolená,                                                                                                                                                                                 

zo svojich zbraní mohla vytasiť                                                                                                                                                       

 len výkrik rozhorčenia.                                                                                                                                                                          

 Možno ten výkrik pohne svedomím                                                                                                                                           

ozbrojeného sveta.                                                                                                                                                                         

 A možno si nás ako pavúčiu                                                                                                                                                     

 sieť z tváre pozametá.

Z BOŽEJ LEKÁRNE                                                                                                                                                                            

 Skorocel kopijovitý (Plantoge lancoolatun) - ďalšia liečivá rastlina, ktorá bola v minulosti veľmi rozšírená a podnes požíva veľkú úctu. V jednom rukopise z 11. storočia sa môžeme dočítať: „A ty skoroceľ, matka rastlín, otvorený na východ, silný vo vnútri, nad tebou vŕzgajú vozy, nad tebou jazdili ženy, nad tebou jazdili nevesty, nad tebou fučali býčky, všetkým si sa postavil na odpor a odolal si im. Tak nech odolám aj jedu a nákaze a zlu, ktoré prechádzajú po krajine.“ I dnes je to tak, ako vtedy. Zlo prichádza po krajine a my potrebujeme liečivé byliny.  Skorocel rastie pri všetkých poľných cestách a medziach, priekopách a vlhkých úhoroch. Používa sa proti všetkým onemocneniam dýchacích orgánov, čistí krv ako žiadna iná bylina, pomáha slabým deťom. Skorocelový sirup čistí krv od všetkých chorobných prímesí a látok. Mal by sa používať ako kúra každý deň pred jedlom. Pripravuje sa na dvojaký spôsob. Pri prvom sa umyté listy zomelú, pridá sa trocha vody, pol litra včelieho medu a kilo hrubého cukru. Celé sa to nechá povrieť na slabom ohni, kým nevznikne hustá masa a tú musíme  držať na chladnom mieste, aby ostala čerstvá. Druhý spôsob je takýto – umyté listy sa cez noc navrstvia do fľaše s cukrom a fľaša sa zakope do jamy na záhrade. Po troch mesiacoch sa fľaše vyberú a šťava sa vytlačí a povarí, sirup sa dá do fliaš. Je to potom liek proti astme, ale aj prostriedok na ošetrenie drobných poranení.

PRANOSTIKY MESIACA AUGUST :                                                                                                                                                              Keď je veľa myší, bude dlhá a suchá jeseň. V auguste veľké rosy zvestujú pekné časy. Dážď v auguste je ako ženský plač, ten ktorý doobeda prší, skôr ako obed minie sa usuší. Ak nie sú v auguste hríby, nebude v zime snehu. Ako Vavrinec navarí, tak sa nám jeseň vydarí.

Z ČINNOSTI 

 UZNESENIE  Výročného zhromaždenia MO MS  V B. Bystrici                                                                                           

Výročné zhromaždenie MO MS  s c h v a ľ u j e  :

1. Správu o činnosti MO MS za rok 2017 a Zámery činnosti na rok 2018
2. Správu Dozorného výboru MO MS za rok 2017
3. Správu o hospodárení MO MS za rok 2017 a Návrh rozpočtu na rok 2018
4. Vyhlásenie MO MS k súčasnej situácii v slovenskej spoločnosti a k dôslednému rešpektovaniu Ústavy SR a systému parlamentnej demokracie
5. Návrh na udelenie odmeny pokladníčke Janke Handlovskej za bezchybné vedenie účtovnej  evidencie a všetkých ďalších evidencií a výkazov o hospodárení
6. Návrh na zaslanie blahoželania predsedovi KR MS br. Jánovi Brlošovi k jeho životnému jubileu  60 rokov

      Výročné zhromaždenie MO MS  b e r i e    n a   v e d o m i e:

      Podané aktuálne informácie o súčasnom stave pôsobenia Matice slovenskej  

      Výročné zhromaždenie MO MS  vy s l o v u j e    p o ď a k o v a n i e:

      Členom Výboru a Dozorného výboru MO MS, vedúcim a členom matičných súborov, klubov a  kolektívnych členov MO MS, ako aj všetkým spolupracujúcim inštitúciám za podporu   

uskutočnených matičných podujatí, osobitne Stredoslovenskému osvetovému stredisku za spoluprácu pri vydávaní  mesačníka ZVON.  

      Výročné zhromaždenie MO MS v zmysle prednesených správ a návrhov  u k l a d á  Výboru MO MS:

1. V roku 2018 pokračovať v napĺňaní uznesenia valného zhromaždenia MO MS a programu prijatého v roku 2017, vrátane zabezpečovania primeraných podmienok financovania.
2. V roku 2018 zabezpečovať v rámci možností pravidelnú činnosť všetkých súčastí MO MS. Zámery spresňovať mesačne s možnosťou doplnenia o aktuálne úlohy, vyplývajúce z poslania Matice slovenskej. V závere roka 2018 vypracovať návrh plánu činnosti na rok 2019.
3. Prerokovať na prvom zasadnutí Výboru MO MS po výročnom zhromaždení MO prijaté závery a návrhy. Materiály z konania výročného zhromaždenia publikovať v mesačníku ZVON a zaslať ich aj na ČÚ MS.
4. Zabezpečovať úsporný režim v objekte matičného domu, vrátane potrebných služieb pre pravidelnú činnosť všetkých súčastí MO MS, trvale sa starať o kultúrnosť prostredia všetkých  priestorov matičného domu a zabezpečovať správu a ochranu nehnuteľného i hnuteľného majetku MO MS.
5. Pokračovať v zabezpečovaní úloh v rámci uzatvorených rámcových dohôd o spolupráci s Mestom Banská Bystrica, Univerzitou Mateja Bela, Banskobystrickým samosprávnym krajom a ďalšími  spolupracujúcimi kultúrnymi inštitúciami cestou osobitne vypracovaných projektov podujatí.
6. Pokračovať v riešení možnosti podpory projektov, smerujúcich k obnove pamiatkového objektu MO MS na Hornej ul. 11 a vynaložiť maximálnu snahu pri skvalitňovaní priestorov matičného domu na Dolnej ul. 52. 
7. Zabezpečovať pravidelné mesačné stretnutia členov a priaznivcov MO MS v rámci  programových cyklov Osobnosti a udalosti, Tradície a kultúra a na týchto stretnutiach informovať aj o aktuálnej situácii Matice slovenskej a vytvárať podmienky pre pravidelnú činnosť klubu seniorov Lipa. 
8.  Osobitne sa venovať podpore významných kultúrnych podujatí  usporadúvaných na území mesta Banská Bystrica  i v ďalších obciach stredného Slovensku v rámci dlhodobej spolupráce s organizátormi týchto podujatí. 
9. Rozširovať kontakty a spoluprácu s partnerským MO MS na jazykovo zmiešanom území juhu stredného Slovenska. 
10. Pripraviť a vykonať  v roku 2019 výročné zhromaždenie MO MS so zámerom

      vyhodnotenia činnosti a hospodárenia za rok 2018 a  prijatia zámerov činnosti a    

      hospodárenia na rok 2019.

      B. Bystrica 28.5.2018

 VERNÁR  2018                                                                                                                                                                                                                

                Dňa 16.6.2018 sa vo Vernári uskutočnil 11. ročník folklórnych slávností, ktorý pripravili  domáci organizátori pod vedením starostu Vernára Ing. Vladimíra Ondruša.  Moderátorom celého kultúrneho popoludnia bol známy rozprávač Ján Jankov Šefraník, ktorý po zaznení zvučky slávností privítal divákov v amfiteátri a postupne veľmi vtipne uvádzal všetkých účinkujúcich. Program začali deti z MŠ spolu so ženskou speváckou skupinou. Po nich divákov pozdravili svojím programom najskôr ľudová hudba Martinky Bobáňovej z Terchovej, potom speváčky Jaščurečky a sestry Uhlárové zo Žakoviec. V ďalšom programovom bloku sa postupne predstavili  

 členovia skupiny Hôra z Rejdovej, speváčka Rebeka Hanulová z Telgártu a po opätovnej prezentácii speváčok zo Žakoviec program tejto časti uzatvorili členovia domácej folklórnej skupiny z Vernára. Po krátkej prestávke diváci mohli sledovať najskôr spevy Horehronských chlopov a potom vokálno-tanečné vystúpenie folklórnej skupiny Šumiačan. Záver celého programu patril vystúpeniu jubilujúceho folklórneho súboru Partizán, ktorý si v tomto roku pripomína 60 rokov svojej  pravidelnej činnosti.  Súbor sa v prvej časti predstavil tancami a muzikou z Podpoľania a v druhej časti piesňami a tancami z Horehronia. V programe, ktorý zaujal divákov, sa prezentovali tanečníci súboru pod vedením Janky Oboňovej, spevácka skupina Horehronci pod vedením Dušana Dobríka a Jána Černáka  a ľudová hudba pod vedením predníka Miroslava Kapca. Záver slávnosti potom patril ľudovej zábave s hudbou Pokošovcov. Súčasťou podujatia boli aj viaceré výstavy - Vernárska škola, Mince a bankovky zo zbierky Jána Parimuchu, Obrazy maliarov z Ruska a Ukrajiny, výstava poľovníckych trofejí PZ Javor a prezentácia majstrov tradičnej ľudovej tvorby.

HDST  HEĽPA                                                                                                                                                                      

        V dňoch 22. – 24.6.2018 sa v Heľpe uskutočnil 53. ročník Horehronských dní spevu a tanca, ktorý spoločne pripravili Obec Heľpa a Stredoslovenské osvetové stredisko s podporou Fondu na podporu umenia MK SR, fondu BBSK na podporu kultúry a ďalších sponzorov. V rámci tohto významného podujatia sa dlhoročný kolektívny člen MO MS folklórny súbor Partizán s úspechom predstavil v heľpianskom amfiteátri v scénickom programe HRONKY a HRONCI v súvislosti so zápisom horehronského viachlasého spevu do Zoznamu svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Program, ktorého autormi boli Tatiana Salajová-Knižková a Martin Urban, priniesol rozmanité pohľady nielen na viachlasý spev Horehronia v súčasnej činnosti folklórnych skupín a súborov nášho regiónu, ale aj v hudobných a tanečných prejavoch. Vo výbornom svetle sa predstavili členovia skupín z Telgártu, Šumiaca, Vernára, Pohorelej, Heľpy, Polomky, Závadky, Bacúcha a členovia súborov Partizán, Mostár, Urpín, Mladosť, Bystrina, ako aj známe speváčky Veronika Bodnáriková a Martina Ťasková-Kanošová, spevácka skupina Margétky zo Šumiaca a ľudové hudby Makovci a Pokošovci. Ich umelecké výkony boli prítomnými divákmi  prijaté veľmi srdečne a odmeňované  búrlivými potleskami. Program umeleckým slovom  a podstatnými informáciami o uskutočnenom zápise uvádzala Anita Faková. Uvedeniu tohto programu v piatok 23. júna predchádzal najskôr program Horehronské dni s rádiom Regina v réžii Marcely Čížovej a program Hlasy dosiaľ nepoznané v réžii Ondreja Drugu. K vyvrcholeniu celého večera prispel osobitným programom vynikajúci interpret horehronských piesní Ján Ambróz s ľudovou hudbou Borievka, s ktorým počas celého programu spieval celý amfiteáter a tým mu diváci  zavinšovali k jeho životnému jubileu. Programy s tradičnou ľudovou kultúrou Horehronia si uctili  mnohých vynikajúcich spevákov, muzikantov a tanečníkov z horehronských dedín a v plnom rozsahu naplnili dávny odkaz: „Kto  dokáže lásku k rodnej hrude do sŕdc ľudí  vlievať a jeho dušu pozdvihovať, kto piesňou zapaľuje pochodne svietiace do budúcich dní a tancom roznieti myseľ jeho vo vytržení tvorenia, kto jeho slovom posvätným štepí plodné  stromy povedomia a znie s ním, je hoden lásky a jeho mena.“

      N A /N E/ P O S L E D N E J   S T R A N E

      DNI UTEKÁČA

        V dňoch  26. – 27.5.2018  Obec Utekáč  v spolupráci s Novohradským osvetovým strediskom v Lučenci pozývala všetkých svojich rodákov i „všetky spriaznené duše“ na svoje dni. Samotné otvorenie   celej slávnosti sa odohralo v prostredí časti Salajka, pri pamätnej tabuli nestora slovenských fujaristov  Juraja Kubinca, kde skoro celú jeho rozvetvenú rodinu a pozvaných hostí privítal starosta Utekáča Mirko Barutiak spolu s matičným činovníkom Dušanom Kubincom a do krátkeho spomienkového stretnutia prispeli fujaristi z Kokavy. Ďalším otváracím ceremoniálom bolo privítanie všetkých prítomných pred  bývalými sklárňami Clára, s pripomenutím významných medzníkov života obce – 425. výročie prvej písomnej zmienky a 25. výročie vzniku  samostatnej obce Utekáč. Obaja „aktéri“, Miroslav Barutiak a Dušan Kubinec,  neopomenuli aj iné dôležité medzníky - 200. výročie narodenia a 145. výročie úmrtia  nájomcu sklárne Štefana Kuchynku, 105. výročie postavenia kaplnky sv. Vendelína v Drahovej, 80. výročie výstavby mosta na železničnej stanici a zakončenia premietania nemých filmov v Utekáči, 60. výročie postavenia kultúrneho domu a aj jedno menej slávne výročie, a tým bolo 20. výročie  ukončenia výroby v sklárni Clára.

          Na samom začiatku slávnosti pred vyše 400 divákmi sa uskutočnil slávnostný akt, v úvode ktorého  starosta Utekáča  za prítomnosti doc. Karola Kočíka a fujaristov ocenil pamätnou plaketou J.Kubinca - Igora Kovačoviča, Romana Malatinca a in memoriam fujaristu Antona Luptáka. Cena starostu obce bola udelená pamätníčke vojnových udalosti zimy 1944 – 1945 a dlhoročnej členke SZPB pani Gizele  Schrenkovej, poslankyni obecného zastupiteľstva pani Gabriele Šustekovej, ktorá sa zaslúžila o vydanie III. časti publikácie „Utekáč na dobových fotografiách“, zameranej na zmapovanie širokospektrálnej spolkovej činnosti v Utekáči a majstrovi ľudovej tvorby Jozefovi Klapišovi. Poďakovania sa dostalo aj členom klubu AWK Kokava nad Rimavicou Viliamovi Vengrínovi, Adelke Vengrínovej, Nozanin Navruzovej, Jozefovi Kubaliakovi a Karolovi Zbranekovi a za vzornú reprezentáciu obce v stolnom tenise aj Milanovi Lašiakovi. Potom svoje programy za značného záujmu divákov uviedli folklórne súbory Detva a Kokavan, po ktorých sa  o dobrú náladu  účastníkov postarali „Repete speváci“ Karol Konárik, Maja Velšicová a Róbert Kazík. Súčasťou  slávnosti bola aj  prezentácia majstrov ľudovej umeleckej tvorby s ukážkami výroby ľudových hudobných nástrojov, výstava História Novohradu a v rámci Dňa detí  pre tých najmladších boli pripravené  rozličné atrakcie, súťaže i detské divadelné predstavenie.  

PROGRAM  NA AUGUST

3. - 5.8.       KOLIESKO 2018

                   28. festival mladých folkloristov

                   M: Kokava nad Rimavicou                         O: Obec, NOS, UKF, MOMS

4.8.  10.00  NÁRODNÉ MATIČNÉ SLÁVNOSTI

                   155. výročie vzniku  Matice slovenskej

                   M: 2. budova MS Martin                             O:  Matica Slovenská

6.8.    17.00   VÝBOR MO MS

                      Ôsme  riadne zasadnutie Výboru MO MS v roku  2017

                      M: DMS, Dolná  52                                O: Výbor MO MS

10. - 12.8.   OČOVSKÁ FOLKLÓRNA HRUDA

                   15. medzinárodné folklórne podujatie

                   M: Očová - Ihrisko                                O: Obec, FZ Očovan, MO MS

13.8.  15.30  OSOBNOSTI A UDALOSTI

                     Stretnutie členov MO k 155. výročiu vzniku MS pri súsoší Š. Moysesa a K.

                     Kuzmányho

                     M: Námestie Š. Moysesa                   O: Výbor MO MS

17. – 19.8.  HONTIANSKA PARÁDA

                   23. festival tradičnej ľudovej kultúry

                   M: Hrušov                                                       O: Obec, OSOH, MO MS

 18.8.           POZNAJ A OCHRAŇUJ

                    Zájazd členov MO MS a členov klubu Lipa na Hontiansku parádu

                    M: Hrušov                                                  O: MO MS a Klub Lipa

25.8.  18.00 JUBILEJNÝ KONCERT

                    Koncert Jána Ambróza a jeho hostí pri príležitosti jeho 70. narodenín

                    M: Robotnícky dom                                O:  Mesto B. Bystrica

25. – 26.8.  GEMERSKÝ FOLKLÓRNY FESTIVAL

                   44. ročník festivalu ľudovej kultúry

                   M: Rejdová                                              O: Obec, MO MS, GOS Rožňava

9. -16. - 23. - 30. 8    TVORIVÉ STRETNUTIA

                                  členov speváckych skupín Hronky a Horehronci

                                  M: DMS, Dolná 52                  O:  Hudobná sekcia MO MS

UPOZORŇUJEME

VŠETKÝCH ČLENOV MO MS V BANSKEJ BYSTRICI      

• NA ZAPLATENIE  ČLENSKÉHO PRÍSPEVKU za roky 2017 – 2018, nakoľko z členského zabezpečujeme pravidelný matičný život v našom meste a podporujeme konania všetkých podujatí MO, na ktoré vás každý mesiac čo najsrdečnejšie  pozývame.
• NA KONANIE  NÁRODNÝCH MATIČNÝCH SLÁVNOSTÍ  V MARTINE                      pri príležitosti 155. výročia vzniku Matice slovenskej dňa 4. augusta 2018  v priestoroch 2. budovy Matice slovenskej. Záujemcovia o ubytovanie sa môžu prihlásiť u pani Dany Hanesovej 0905 564373 ssm@gmail.com
• POZÝVAME ČLENOV A PRIAZNIVCOV  MO MS  NAVŠTÍVIŤ: 

• Stretnutie mladých folkloristov Koliesko v Kokave nad Rimavicou

v dňoch 3.-5.8.2018

• Festival tradičnej ľudovej kultúry Očovská folklórna hruda v Očovej

v dňoch 11.-13.2018

• Folklórny festival tradičnej kultúry Hontu Hontianska paráda v Hrušove

v dňoch 17.-18.8.2018